Z poza steny...

Sedím za posuvnou stenou, za ktorou prebieha klientské stretnutie. Uchaté ucho tliacha do éteru najmarketingovatejšie bludy, aké ešte dokáže človek priemerný vstrebať. A človek priemerný na druhej strane posuvnej steny len vstrebáva a vstrebáva. Hryziem si do pery a preklínam zvukoizolačné schopnosti prašivej drevotriesky. Nikdy ma v tejto práci neprestane fascinovať účelová bezcharakternosť ľudí, schopných bez náznaku žmurknutia svedomia doslova odrbávať ľudí. Verím tomu, že ešte také ucho, dobre vykŕmené v päť hviezdičkovom hoteli na úvodnom seminári a priamo vypluté z ptvotného výplachu mozgu témami typu "better than simply the best", môže mať pocit neovládateľnej eufórie zo svojho doteraz neobjaveného ega a tak hyperbolizuje kadečo. Zároveň ale žasnem, čo je to za debila, keď si ani nie je schopný overiť aspoň minimum z tých kalerábov, ktoré mu obleky od Armaniho počas víkendového wellness natlačili do lebene. Povedzme, že je to vážne čerstvé a študujúce ucho (alebo ani nie, vzdelanie vôbec nie je podmienkou), ktoré predtým zbieralo poháre v McDonalde alebo roznášalo letáky v Kopčanoch a ešte stále sa nespamätalo z nadšenia, že práve na základe tejto kvalifikácie si ho tí milí hoši v oblekoch vybrali v oných, náročných troch kolách výberových pohovorov. Takové to ucho sa chopí šance všetkými desiatimi a dokáže bez problémov tliachať bludy, ktoré tliachajú hlavní tliachači, lebo veď predsa hlavní tliachači majú lóve, ktoré si ťažko zarobili. Zarobili tliachaninou, ale to ucho ešte nevie.

Za posuvnou stenou začína klientovi nenápadne blikať kontrolka vstrebávania. Ucho to prepísklo. Pretliachalo sa do slepej uličky a keďže grafikon úniku z podobných situácií bude preberaný asi až na ďaľšom školení, je jasné že nic nebude. V týchto, mojich najobľúbunejších, momentoch odposluchu diania vo vedľajšej kancelárií očakávam pud sebazáchovy. Ucho nesklamalo. Nejakým tajomným spôsobom obmedzilo svoje percepčné schopnosti odhadu situácie a nabifľovanú tliachaninu nahradilo improvizáciou. Svoju dnešnú obchodnícku eutanáziu si tak predĺžilo ešte asi o 15 minút a pak si ju vyžralo aj s dezertom. Klient odchádza s fádnym "budem o tom premýšľať a ozvem sa Vám". Nikdy sa neozve a už vôbec nikdy nedvihne uchu ani telefón. Usmievam sa na svojej strane steny. A pritom stačí tak málo. Byť férový a priamy.